1834 - 1907 Dmitrij Ivanovic Mendelejev bol rusky chemik, ktory zil v rokoch 1834 - 1907. Je objevitelom periodickeho zakona prvkov z roku 1869. Mendelejev publikoval svoju prvu tabulku prvkov v casopise Ruske chemicke spolocnosti v roku 1869, o rok neskor potom predlozil presnejsiu tabulku, doplnenu o dalsie prvky. Praca z roku 1870 mala nazov "Prirodzena sustava prvkov a jej pouzitie pre udanie vlastnosti prvkov dosial neobjavenych".
K nejslavnejsim objavom predpovedanych prvkov patril objav eka-aluminia (Ga), eka-boru (Sc) a najma eka-silicia (Ge), ktoreho vlastnostiam Mendelejev venoval najviac pozornosti. Gallium objavil v roku 1875 Lecoq de Boisbaudran (1838 - 1912)spektralnou analyzou vo sfalerite, skandium roku 1879 Lars Frederik Nilson (1840 - 1899) pri studiu zlucenin prvkov vzacnych zemin a germanium roku 1886 Clemens Winkler (1838 - 1904) pri analyze nerastu argyroditu. Objav germania sa stal trumfom objavu periodickeho zakona. Genialnost Mendelejevovho usporiadania prvkov, ktora je prejavom pochopenia prirodzeneho vztahu medzi prvkami, potvrdilo studium rontgenovych spektier a kvantova mechanika. Len v povodnej formulacii periodickeho zakona doslo k zmene: vyraz "atomova vaha" bol nahradeny vyrazom atomove (teraz protonove) cislo. Podnetom k tomu boli vyskumy radioaktivity a rontgenovych spekter, pri ktorych zistil britsky fyzik Henry Gwyn-Jeffreys Moseley (1887 - 1915) vztah medzi vlnoctom spektralnej ciary K-serie rontgenoveho spektra a poradovym cislom prvku v periodickej sustave. Mendelejev publikoval asi 400 prac (vratane prac z fyziky a metrologie), napr. prace o povode ropy a o jej priemyslovom spracovani, o roztokoch. Napisal vynikajucu ucebnicu Zaklady chemie.

Este pred Mendelejevovym objavom sa mnoho vedcov pokusalo zoradit prvky. Prve pokusy na tomto zaklade vykonali najma J. W. Dobreiner (pravidlo triad 1817), A. E. B. de Chancourtois (teluricka skrutka 1862), J. A. R. Newlands (akon oktav 1864) a L. Meyer (1870). Formulovanim periodickeho zakona D. I. Mendelejevom v r. 1869 sa vyjadrila prirodzena suvislost medzi prvkami a ta skutocnost, ze pocet prvkov a ich vlastnosti nie su nahodne, ale zakonite. Nasledujuce upresnenie pojmu chemicky prvok suviselo s vyvinom teorie struktury atomu. Ukazalo sa, ze atomy, ktore tvoria chemicke prvky, nie su dalej nedelitelne, ba dokonca, ze ani atomy toho isteho prvku nemusia mat vsetky vlastnosti (napr. hmotnost) totozne. Mendelejevov perodicky zakon znie: Vlastnosti prvkov su periodickymi funkciami ich atomovych cisiel. Tato periodicita vlastnosti prvkov je priamo podmienena prave periodicitou vo vystavbe vonkajsich elektronovych vrstiev ich atomov pri narastani poctu elektronov. Moderna teoria struktury atomu odkryla velky fyzikalny vyznam periodickeho zakona a ukazala, ze tento zakon je priamym dosledkom zakonitosti v strukture atomov jednotlivych prvkov.

Dalsie vyznamne obdobie periodickeho zakona suviselo so zistenim, ze periodicke vlatnosti prvkov zavisia nie priamo od relativnej atomovej hmotnosti, ale od atomoveho cisla, ktore jednoznacne urcuje umiestnenie kazdeho prvku v periodickej sustave a mozno ho presne zistit z charakteristickeho rontgenoveho spektra prvkov. Mendelejevom zistena periodicka zavislost vlastnosti prvkov od relativne atomovej hmotnosti suvisi s tym, ze naboj jadra, pocet protonov a hmotnost jadra urcena uhrnnym poctom protonov a neutronov sa menia takmer proporcionalne. Uvedene poznatky sice spresnili formulaciu periodickeho zakona, avsak zakladna myslienka vyslovena Mendelejevom, ostala v podstate nezmenena. Ukazalo sa, ze su pravdive slova Mendelejeva "... periodickemu zakonu v buducnosti nehrozi zanik, ale len dobudovanie a vyvin".

D. I. Mendelejev analyzujuc jednotlive efekty pri rozpustani, vypracoval v roku 1887 tzv. chemicku teoriu roztokov. Podla tejto teorie je rozpustanie procesom nielen fyziklnym, ale aj chemickym, lebo molekuly rozpustadla reaguju s casticami rozpustanej latky a vytvaraju s nimi viac alebo menej labilne zluceniny rozneho zlozenia.